Rada by som sa s Vami podelila o zážitky z týždňového pobytu v Guatemale. Ani neviem kde začať. Keď som mala 18 rokov, tak k nám do kostola prišli misionári rozprávať o Ježišovi. To bol môj obrat a taktiež moment, keď som si uvedomila že ho chcem prijať do môjho srdca . Bolo to nádherné obdobie môjho obrátenia a hlavne si uvedomenia, že niekto ma miluje nezištne, neohraničene a nezávisle od mojich zlých a dobrých skutkov. Len pre to že som a nie pre to čo robím a nerobím. Už vtedy som cítila, že by som chcela ísť na misie. No tak sa mi to splnilo až po ďalších 18 rokov. Išlo nás 32 dobrovoľníkov a náplň práce bol postaviť postele pre chudobné vdovy a deti v miestnej dedine. Boli to deti, ktoré nikdy predtým nespali na posteli, ale na tvrdej zemi. Jedna posteľ sa postavila pre 82 ročnú starenku, ktorá po prvý krát v živote mala svoju vlastnú posteľ. Ďalšiu časť pobytu sme strávili v miestnom sirotinci zo 150 deťmi. Všetky tieto deti prežili rôzne typy týrania. Takže toto miesto je pre nich ako ozdravovňa, aby našli svoju identitu a opätovne uverili, že ľudia môžu byt aj dobrí. Sú obklopení ľuďmi, ktorí im dávajú nesmiernu lásku a pripravujú ich do života. Bolo to neopísateľný zážitok plný emócii, vďačnosti a vzťahov. Do Guatemaly so išla s tým, že Bohu poďakujem za môj život, ktorý mi dáva a ktorý milujem. Miesto toho som dostala veľké požehnania a určite aj ďalšie smerovanie môjho života. Za týždeň som spoznala úžasných ľudí, ktorí žijú skutočný život. Ich mottom je žiť naplno na Božiu slávu. Fascinuje ma, kedykoľvek vidím človeka, ktorý našiel svoje povolanie alebo svoju misiu a uskutočňuje ju do krajnosti. Každý z nás ma vo vnútri túžby, priania a keď ich rozvinie a uskutoční, jeho život ma zmysel a cíti uspokojenie. Bolo úžasné pozorovať, ako sme rozliční a ako máme rôzne dary ale spája nás jedna viera v Boha. Boha, ktorý nás nesmierne miluje a stará sa o nás.Všetci títo ľudia pracujú na dobrovoľnej báze a nič za svoju prácu nedostavajú. Napr. Barbara 60 ročná predavačka v obchode sa rozhodla presťahovať na dôchodok do dedinky, kde sme pôsobili a začať učiť anličtinu a pomáhať tým najchudobnejším. Žije zo svojho skromného dôchodku a to čo mala ušetrené na budúcnosť venovala výstavbe školy. Ďalším príkladom je Danny chlapík, ktorí odišiel do miestneho sirotinca a začal tam záhradku. Po pár rokoch z malej záhradky je obrovsky lán, kde pestuje zeleninu priamo pre sirotinec, ale aj pre tých nachudobnejšich v okolí. Taktiež postavil ďalšie domy pre deti, ktoré zo sirotinca musia odísť, lebo už sú dospelé. Ďalším príkladom je Erika, ktorá vo svojej rodnej dedine otvorila kresťanskú školu a každú nedelu tu ma táto komunita kostol a biblické školy. Taktiež rozdávajú jedlo vdovám v horách a zabezbečuju jasle pre tých nachudobnejsich. Všetci títo ľudia začali s misiou vo svojom srdci. Každému na srdci ležal nejaký problém alebo niečo čo túžia dokázať a ukázať tým Božiu lásku pre iných. Bolo úžasné vidieť ako sa ľudia okolo menia, ako sa správajú, ako žijú svoj život. To je to v čom sme všetci povolaní. Je jedno či žijeme na Slovensku v USA alebo v Guatemale. Spolupatričnosť, snaha pomôcť a láska je zakorenená hlboko v nás. A keď sa to spoji s Božím plánom pre nás, tak náš život môže byt nádherný, uspokojivý a plní požehnania. Tak Vám prajem, aby každý z Vás našiel vo svojom živote svoje osobne povolanie, aby slúžilo na dobro iným a slávu Božiu. Lebo On je veľký Boh, pre ktorého sa oplatí žiť.
Very good.